Rozhovor Haló novin se slovenským novinářem Arturem Bekmatovem

Niečo podobné ako Haló noviny na Slovensku nefunguje

V závěru loňského roku jste byl hostem pražské konference o svobodě slova. Jak byste celkově z pohledu svobody slova (ústavně zakotvené) zhodnotil situaci na slovenské mediální scéně?

Sloboda slova je zaručená v ústave, čiže oficiálne nemôžete byť ako osoba sankcionovaná či prenasledovaná za svoje verejné prejavy či presvedčenie. Otázne je, do akej miery médiá reflektujú rôznorodosť názorov v spoločnosti a či v praxi skutočne platí, že za svoje názory nebudete nijako sankcionovaný.

Uvediem dva príklady. Prvý: vo februári minulého roku sa analytik Eduard Chmelár zamestnal na Policajnej akadémii. Napriek tomu, že Chmelár vonkoncom nie je v univerzitnom prostredí nováčik, redakcia Denníka N okamžite začala školu bombardovať otázkami, či rektorke nevadí, že Chmelára rady citujú dezinformačné weby, že spochybňuje prezidenta Kisku, bojovníkov proti ruskej propagande a podobne.

Príklad druhý: koncom marca sa »vzbúrila« časť redakcie spravodajstva RTVS voči novému manažmentu. Predmetom sporu boli odznaky solidarity so zavraždeným novinárom, ktoré ale zároveň masovo používalo protivládne hnutie Za slušné Slovensko. V priebehu konfliktu časti redaktorov a manažmentu vyšlo ale najavo aj to, že nový manažment už skôr vyzýval redaktorov, aby dávali priestor aj iným odborníkom, ktorí napríklad dianie na Ukrajine či Sýrii interpretujú z iného uhla pohľadu. Toto chápali »vzbúrení« redaktori ako zasahovanie do ich práce. Vysvitlo, že mali niečo ako nepísanú čiernu listinu, kam zaraďovali viacerých odborníkov – napríklad už spomínaného docenta Chmelára či docenta Františka Škvrndu. Obaja sa pritom vyjadrujú najmä k medzinárodnému dianiu, napríklad k vojnám na Ukrajine, v Sýrii či k dianiu na Blízkom východe a majú výrazne odlišné postoje od mainstreamom preferovaných expertov.

Čiže, ak mám v skratke odpovedať na vašu otázku: Posledné roky ukazujú, že sú témy, v ktorých mainstreamové médiá nepripustia iný názor – dianie na Ukrajine, vojna v Sýrii, aktivity prezidenta Kisku a pod. Nikto vás síce za prejavenie odlišného názoru nezatvorí, ale médiá sú ochotné proti komukoľvek s nepohodlným názorom rozpútať virtuálny lynč, ktorý môže mať rôzne podoby: od zasahovania do profesionálnej kariéry cez zosmiešňovanie až po označovanie vás za verejného nepriateľa. Stotožňujem sa teda s tým, čo vyslovil na konferencii docent Petr Žantovský, keď povedal, že ak bude treba pred niekým chrániť slobodu slova, tak pred samotnými novinármi.

Na někdejšího slovenského premiéra, federálního vicepremiéra a nyní předsedu Slovensko-ruské společnosti Jána Čarnogurského je u vás v médiích prováděn právě onen virtuální lynč. Můžete to trochu přiblížit?

Práve na neho som narážal, keď som spomínal označovanie za verejného nepriateľa. Čarnogurský predsedá Slovensko-ruskej spoločnosti, zúčastňuje sa stretnutí Valdajského klubu a organizuje na Slovensku protesty proti NATO. Nedávno s podpredsedom KSS absolvoval cestu do Sýrie, kde sa stretol s predstaviteľmi Sýrskej arabskej republiky a navštívil miesta, ktoré ešte pred niekoľkými mesiacmi ovládali teroristi.

Patrí tak k najhlasnejším spochybňovačom informácií, ktoré prinášajú redaktori mainstreamu, a preto je aj vďačným terčom ich útokov. Jeden z komentátorov Denníka N o ňom napríklad napísal nasledovné: »Ešte pred rokom obchádzal Ján Čarnogurský všetky slovenské spravodajské médiá ako prezidentský kandidát, preto nám dnes pripadá nevkusné zaradiť ho do kolónky verejný nepriateľ. Ibaže Ján Čarnogurský ním je.« Myslím, že to je dostatočná vizitka prístupu mainstreamu k diskusii s názorovými oponentmi.

Český kritický divák je rozladěn ze zpravodajství ČT. To, co nabízí, jsou často polopravdy nebo i zamlčování, říkáme tomu cenzura mlčením. Jak to vypadá na Slovensku, kde veřejnoprávní slovenská televize a rozhlas tvoří jeden celek?

Spravodajstvo RTVS sa od spravodajstiev komerčných televízii v zásade neodlišuje. Čo nie je úplne v poriadku, najmä ak si uvedomíme, že verejnoprávna televízia by mala poskytovať vyvážené spravodajstvo a reflektovať rôznorodosť názorov koncesionárov. Táto situácia má svoje korene ešte v období prvej vlády Roberta Fica, keď jeho Smer-SD vládol prakticky sám a vláda vtedy, paradoxne, nezasahovala do činnosti inštitúcie. Čo bolo správne. No v spravodajstve sa v priebehu ďalších rokov vytvorila skupinka mladých redaktorov, ktorí časom svoje postavenie a poslanie začali chápať viac ako protivládny politický aktivizmus než ako novinárčinu.

To sú presne tí redaktori, o ktorých som hovoril v prvej odpovedi. Tí, ktorí si medzi sebou vytvárali čierne zoznamy expertov, tí, ktorí nepripustia iný výklad udalostí, ako ten svoj.

Konflikt medzi nimi a novým manažmentom spravodajstva skončil odchodom nespokojných redaktorov, ako aj niektorých členov manažmentu. Sám som preto zvedavý, akým smerom sa bude uberať verejnoprávne spravodajstvo.

Povězte o RTVS více, například, kam si mohou diváci a posluchači stěžovat, jestliže jim něco ve vysílání nesedí, kam mohou psát podněty?

Existujú tri inštitúcie, ktoré riešia sťažnosti k obsahu RTVS. Prvým je parlamentný výbor pre kultúru a médiá. Tu sa však riešia podnety prednesené poslancami NR SR. Ďalej je možné podať sťažnosť na Radu pre vysielanie a retransmisiu, ktorú tvorí deväť členov volených parlamentom. Kandidátov na členov však môže predkladať aj občianska verejnosť. RVR rieši podnety týkajúce sa obsahu všetkých televízií a rozhlasových staníc a je hlavným cieľom je presadzovať záujmy verejnosti pri uplatňovaní práva na informácie a slobody prejavu.

Posledným orgánom je Rada RTVS, ktorá sa zaoberá výhradne vysielaním RTVS. Takisto ale má deväť členov volených parlamentom. Rozdiel oproti RVR je, že kandidátov na členov Rady RTVS predkladá príslušný parlamentný výbor. Výbor však pri výbere kandidátov musí dodržať pravidlo, že traja členovia musia byť odborníci z oblasti TV, ďalší traja z oblasti rozhlasu, dvaja z oblasti ekonomiky a jeden z oblasti práva.

Náš mediální mainstream je zcela nekritický vůči fašizujícímu ukrajinskému režimu. Jak je to u vás? Slovensko je sousedem Ukrajiny, soudím tedy, že by zpravodajství z této země mělo být podrobnější.

To, čo predvádza ukrajinské vedenie v posledných týždňoch, je škandalózne. Je to niečo podobné, ako keby na Slovensku zrovnoprávnime s partizánmi príslušníkov Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy (PO HG), ktorí majú na svedomí masakre v Kremničke či Nemeckej. Alebo keby výročie narodenia Jozefa Tisa vyhlásime za štátny sviatok, no jeho kolaboráciu s nacistami odbijeme tvrdením, že to bolo v záujme budovania našej štátnosti.

Všetko zlé je však na niečo dobré. Na tomto zbabelom mlčaní našich politikov a aktivistov môžeme vidieť pokrytectvo tých, ktorí sa prezentujú ako antifašisti.

Vezmite si, že prezident Kiska sa len nedávno v Kyjeve objímal so svojím kamarátom Porošenkom, ktorý celý tento cirkus okolo Banderu spustil. Kiska dodnes neutrúsil ani jediné slovíčko na adresu heroizovania banderovcov. Tých banderovcov, ktorí vyvražďovali celé poľské dediny, ktorí na západnej Ukrajine masakrovali komunistov a Židov. Tých banderovcov, ktorí zabíjali aj našich ľudí na severovýchodnom Slovensku. Pán prezident teraz zbabelo mlčí, no už o pár mesiacov sa pôjde klaňať k pamätníkom holokaustu a pamätníkom Červenoarmejcov, ktorí padli pri oslobodzovaní Slovenska. Ospravedlňujem sa čitateľom za hrubý výraz, ale inak ako chrapúnstvom to nazvať neviem.

Odsúdiť posledné kroky ukrajinského vedenia sa u nás odhodlalo len zopár politikov – konkrétne viem o dvoch poslancoch koalície a jednom kandidátovi na prezidenta. Nie je to však oficiálny postoj SR. Sú to skôr výnimky potvrdzujúce pravidlo, že je jedno, akú si ľudia zvolia vládu – pravicovú alebo »ľavicovú« – v zahraničnopolitických otázkach musíme držať hubu a krok.

Je jasné, že neoliberálních tiskovin je na vašem trhu dostatek, tak jako u nás, ale kam se mohou uchylovat pro informace občané, kteří jsou zdravě kritičtí?

Na Slovensku je situácia v tejto oblasti ešte horšia ako v Čechách. Ľavicové médiá prakticky na Slovensku nenájdete. Síce prežíva niekoľko internetových portálikov, tie sú však podvyživené finančne i personálne, a to sa podpisuje ako na kvalite obsahu, tak aj na jeho aktualizácii. Žiaľ, niečo podobné ako Haló noviny na Slovensku nefunguje.

V tomto kontexte musím dodať, že ľavica u nás sa v nepolitickej oblasti (ľavicové médiá, činnosť občianskych združení, budovanie odborného zázemia a pod.) ani tesne po roku 1989 nenachádzala v takom zlom stave ako po troch vládach, v ktorej bola dominantným subjektom strana Smer-SD.

Ďalej u nás funguje niekoľko nemainstreamových mediálnych projektov, ako napríklad internetové rádio Slobodný vysielač, časopis Zem a vek či portál Hlavné správy. Ich vplyv je vzhľadom na skromné finančné i personálne pomery značný. Na druhej strane treba povedať aj to, že sú výrazne konzervatívne orientované a kvôli nižšej profesionalite redakcií či vyššej politickej vyhranenosti sa tieto médiá často dopúšťajú prešľapov, ktoré následne mainstream voči nim s radosťou využíva.

Vo všeobecnosti mi situácia v oblasti médií pripomína stav pred rokom 1989. Ľudia oficiálnym médiám dôverovali čoraz menej. Vedeli, že nech si kúpia akékoľvek oficiálne noviny, tak si tam prečítajú v zásade to isté. Ak sa chceli dostať k názorovej alternatíve, tak si nalaďovali zahraničné rádiá, podávali si samizdatové noviny. Vedeli, že aj tam dostanú dávku propagandy, ale spoliehali sa na svoje kritické myslenie.

Súčasný mainstream stráca dôveru ľudí, pretože ich má za hlupákov. Vyberá za nich médiá, ktoré môžu sledovať a ktoré zase sledovať nie je vhodné. Určuje, ktoré osobnosti majú mať na spoločnosť vplyv a ktoré osobnosti je zase nevyhnutné pre ich názory uvrhnúť do spoločenskej karantény. Presviedča ich, že Rusko presúvaním jednotiek po svojom území vedie agresívnu politiku, zatiaľ čo Spojené štáty rozmiestňovaním svojich vojsk v cudzích štátoch a čoraz bližšie k ruským hraniciam chcú vlastne vojne zabrániť. Hovorí im, že prezident Kiska je vo všetkých kauzách v podstate nevinne: že v kauze ukradnutých pozemkov pod Tatrami je vlastne rovnakou obeťou ako pôvodný majiteľ; že jeho daňové čachre boli vlastne len malým nedorozumením; že aj keď bol funkcionárom SZM a snažil sa dostať do KSČ, tak jeho prípad je iný, ako prípady jeho politických oponentov, ktorí sa tiež angažovali v SZM či KSČ.

Ľudia nie sú hlúpi, a preto prirodzene hľadajú aj iné informačné zdroje.

Při českém ministerstvu vnitra pracuje tým lidí nazvaný Centrum proti terorismu a hybridním hrozbám. Všeobecně se ví, že tito lidé vyhledávají především tzv. prokremelské elementy, které si dovolují zveřejňovat jiné názory na Rusko, než má neoliberální mainstream. Existuje na Slovensku něco podobného?

Poľovačku na ľudí s nepohodlnými názormi poznáme aj u nás, kde sa k boju proti propagande pridáva, vzhľadom na účasť Kotlebovej Ľudovej strany naše Slovensko, aj boj proti fašizmu či konšpiračným teóriám. Samozrejme, pod toto môžete schovať všetko: kritizujete NATO? Šírite ruskú propagandu. Pýtate sa, prečo prezidentská kancelária neinformovala o stretnutí Andreja Kisku s Georgeom Sorosom? Ste konšpirátor. Pochybujete o proimigračnej politike Bruselu? Ste fašista.

Na Slovensku sa niekoľko rokov hovorí o založení tzv. Situačného centra SR, ktoré by malo v kompetencii práve hybridné hrozby. Táto agenda je čiastočne aj v kompetencii Národného bezpečnostného analytického centra. Treba však dodať, že NBAC zatiaľ neprikročila k aktivitám zameraným proti nemainstreamovým médiám, ktoré by sa dostali na verejnosť. Situačné centrum SR je stále v štádiu príprav. Je však pravdepodobné, že v horizonte niekoľkých rokov budú aktivity vášho Centra proti terorismu a hybridním hrozbám realitou aj na Slovensku.

Na Slovensku sa tejto činnosti venujú skôr jednotlivci či subjekty z oblasti neziskového sektora. Známy je napríklad zoznam webov, ktoré údajne šíria ruskú propagandu. Ďalej na tento zoznam nadväzujúci projekt konspiratori.sk, ktorý má za úlohu odrezať nepohodlné médiá od finančných príjmov z reklamy. Štát sa vo všeobecnosti dosť spolieha na neziskový sektor.

Napríklad ministerstvo vnútra nedávno zverilo prípravu verejnej správy na tzv. hybridné hrozby mimovládnej organizácii GLOBSEC, ktorá každoročne v Bratislave organizuje rovnomenné stretnutie militaristov a zbrojných lobistov. Zaujímavé je, že výsledkom tohto materiálu bude niekoľko materiálov textového charakteru, niekoľko školení či zahraničných ciest, ale ministerstvo budú stáť takmer 320 000 eur.

Z rozhovorů, které jsem vedla s levicově orientovanými Slováky, vyplynulo, že jejich vztah k NATO je ve většině kladný. Měla jsem správný dojem?

Poviem to takto: ešte som na Slovensku nestretol ľavičiara, ktorý by mal vyslovene kladný postoj k NATO. Keď sa zhováram off record s rôznymi poslancami za Smer-SD, sú k NATO veľmi kritickí. Na druhej strane, ak má parlament hlasovať o vybudovaní minizákladne NATO v bratislavských Vajnoroch, tak proti nezahlasuje nikto z nich. Z toho vyplýva, že napriek svojim postojom rešpektujú (alebo musia rešpektovať) fakt, že Slovensko je členským štátom Aliancie.

Myslím si, že NATO malo po skončení studenej vojny zaniknúť. Miesto toho sa hľadali noví nepriatelia, a tým aj zmysel ďalšej existencie. Najprv to boli politici ako Saddám Husajn či Slobodan Miloševič, neskôr islamskí teroristi, a v súčasnosti je to Rusko. V organizácii, ktorá nás len tlačí do zbrojenia a konfrontácie s Ruskom a ktorá slúži ako silový nástroj zahraničnej politiky USA, jednoducho nemáme čo hľadať.

Po železniciach nám jazdia polstoročné vagóny, nemocnice doslova padajú pacientom na hlavu, slovenská veda je finančne podvyživená, doprava v hlavnom meste kolabuje, no na nič z toho roky nevieme nájsť peniaze. Ak však ide o uspokojenie zbrojného priemyslu, tak prostriedky máme k dispozícii na počkanie – viď masívne prezbrojovanie našej armády za miliardy eur.

Slovensko má tradične kladný postoj k Rusku. No miesto toho, aby sme boli proaktívnym členom Aliancie a snažili sa túto našu devízu využiť na zlepšenie komunikácie medzi Západom a Ruskom, tak sa len pasívne podvoľujeme konfrontačnej politike NATO a vysielame slovenských vojakov k ruským hraniciam. Výsledok? Čoraz viac dôstojníkov našej armády stráca vieru v integráciu Slovenska do západných štruktúr. A toto nie sú moje slová, ale citujem generála Pavla Macka, bývalého zástupcu náčelníka Generálneho štábu a veliteľa Výcvikového centra spojeneckých síl NATO v Bydgoszci, ktorý len v apríli oznámil odchod do civilu.

Vy jste působil také jako pedagog na vysoké škole. Na jaké?

Pôsobil som na Katedre žurnalistiky na nitrianskej UKF. Trochu vás poopravím, pôsobil som tam ako doktorand. Pomáhal som starším kolegom so seminármi k rôznym predmetom – týkali sa napríklad slovenčiny, spoločenskovedného výskumu a pod.

Jací jsou mladí Slováci ve vztahu k informačnímu chaosu, který nastal ve světě médií?

Mladá generácia, a teraz nehovorím len o študentoch, ale aj o svojich rovesníkoch, má neporovnateľne viac sebavedomia a vieru vo vlastnú neomylnosť, ako poznatkov a vedomostí. Politické názory si väčšina z nich nevytvára, neformuje, ale nekriticky preberá z mainstreamových médií. Tak sa stáva, že mnoho mladých má mimoriadne vyhranené názory – vedia, že »Fico chráni zlodejov« (slogan z trička, ktoré masovo distribuovala opozičná strana), že nebyť Spojených štátov, tak by Rusko už dávno okupovalo aj Gibraltár – ale pri snahe o hlbšiu diskusiu s takýmto človekom zisťujete, že jeho poznatky sú veľmi povrchné a schopnosť obhájiť si svoj názor chabá.

Samozrejme, nájdu sa aj výnimky. A teraz nemám na mysli len mladých, s ktorými máme spoločné názory. Mnohých ľudí, ktorí majú aj diametrálne odlišné postoje od tých mojich, si vážim a rešpektujem práve preto, že vedia vecne diskutovať a majú patričný rozhľad.

Viete, univerzitná pôda je apolitická, a toto som vždy dodržiaval. Napriek tomu v každom ročníku, s ktorým som pracoval, sa vždy prejavili jeden-dvaja, niekedy traja študenti, ktorí mali ľavicové postoje, prípadne sa mimoriadne kriticky stavali k mainstreamovým médiám a praktikám, ktoré predvádzajú. Žiaľ, takíto študenti, ak nechcú poprieť svoje vlastné presvedčenie, tak majú len mizivú šancu živiť sa v odbore, ktorý vyštudovali. Prichádzame tak o celú jednu generáciu mladých novinárov, ktorí slovenskú žurnalistiku mohli bezpochyby obohatiť.

Jaké jsou novinky ve vyšetřování vraždy novináře Kuciaka a jeho partnerky a kdy se dočkáme soudního procesu s pachateli?

Vyšetrovanie stále pokračuje. Koncom septembra polícia zadržala pravdepodobných páchateľov a sprostredkovateľov tohto činu. Objednávateľ vraždy však dodnes nie je verejnosti známy.

Viete, napriek tomu, že naša spoločnosť sa v posledných rokoch veľmi polarizuje a že rastie averzia voči médiám, tak vražda novinára zaskočila všetkých. Dokonca ani v divokých deväťdesiatych rokoch sa nikto – ani podsvetie či tajná služba – neuchýlil k fyzickej likvidácii nepohodlných novinárov. Konfrontácia s nimi sa obmedzila maximálne na fyzické útoky. Teraz prišla vražda mladého novinára a jeho snúbenice, ktorá vyvolala jedny z najväčších turbulencií v našej spoločnosti za posledné desaťročia.

Organizátorom protestov, ktoré po vražde vypukli, však chýbal jasný program. Miesto neho len stupňovali personálne požiadavky – demisia ministra vnútra Kaliňáka, keď minister odstúpil, tak demisia premiéra Fica, keď odstúpil ten, tak predčasné voľby. A tu treba zdôrazniť, že v marci predstavitelia koaličnej strany Most-Híd reálne uvažovali o odchode z koalície, čiže Slovensku hrozili predčasné voľby. Na prvý pohľad sa môže zdať, že Robert Fico prehral, ale z hľadiska zachovania moci svojej strany vyťažil zo situácie maximum. Ako porazení z tejto situácie odchádzali jednoznačne opozičné strany a prezident.

Neprikláňam sa ku za vlasy pritiahnutým verziám o tom, že protesty boli financované a riadené zo zahraničia. Čo však nemôže nikto spochybniť, je fakt, že rôzne domáce politické sily sa snažili z vraždy novinára a protestov vytĺcť maximum politického kapitálu vo svoj prospech. Napokon v prípade prezidenta Kisku sa organizátori protestov týmto snahám ani nejak extra nebránili. Naopak, ak sa organizátori v zlomovom okamihu idú radiť s prezidentom, či v protestoch pokračovať alebo nie, tak to o niečom svedčí...

Monika HOŘENÍ


Jak hodnotíte tento článek? (1 - nejhorší, 7 - nejlepší)

Hodnocení: 5.9, celkem 31 hlasů.

Monika HOŘENÍ

Diskuse k článku

Vážení čtenáři, chcete-li se zapojit do diskuse, prosíme vás o dodržování slušného vystupování. Příspěvky, které budou obsahovat sprosté výrazy, smažeme.


filipiko
2019-01-31 15:54
Komunisté na Slovensku byli hned od listopadového převratu v slabší
pozici vůči KSČM. Začalo to už zdvojením názvu KSS-SDL a
pozdějšími kroky vzniku KSS 91, SKS. Opětovné spojení a vytvoření
KSS už bohužel přišlo pozdě a hlavně KSS chyběl lídr. Tím u Smeru
SD byl Fico. Takže divit se nyní, že komunisté na Slovensku už takřka
zašli na úbytě je trochu opožděné.
mira.ben
2019-01-17 09:37
Nebojte, dejte tomu pár let a KSČM na tom bude podobně jako KSS. Jejich
voliče vykradl Fico, vaše si uzme Babiš. Paradoxně miliardář,
kapitalista, druhý nejbohatší Čech, kterého vesele podporujete pod
záminkou, že bráníte "opětovného nástupu ODS apod."
hajek.jiri51
2019-01-16 17:35
Na Slovensku nefunguje ani nic podobného jako KSČM. KSS to pod podivným
vedením pana Hrdličku ve volbách "dotáhla" z maxima z 6% na
současných , snad, 0,6% a ...ticho po pěšině. ÚV KSS sedí na
vejcích a celou svoji aktivitu věnuje udržení se na stoličkách a
potláčení vnitrostranické kritiky. Komu to asi tak vyhovuje? Dokonce v
tom nacházejí podporu vedení KSČM místo bratrské kritiky. A stím se
má něco na teritoriu bývalé ČSR dosáhnout?
Reklama
Reklama

Reklama

Vydává Futura a.s., Politických vězňů 9, 111 21 Praha 1.
Telefony - ústředna: 222 897 111, sekretariát: 222 897 256.
Email: internet@halonoviny.cz, ISSN 1210-1494.